Osobnosť slovenskej prózy Ján Johanides sa narodil pred 85 rokmi

Už v knižnom debute, v zbierke noviel Súkromie (1963), Ján Johanides ukázal príklon k vtedajším moderným filozofickým a literárnym prúdom, akými boli existencializmus či tzv. nový román. Podľa literárneho kritika, publicistu a prekladateľa Jozefa Bžocha (1926 - 2018) bol Ján Johanides majster charakteristiky a ukázal, čo pre prózu znamená pozorovací talent, ktorý sa díva na predmet s dokonalou vytrvalosťou a mikroskopickou dôkladnosťou.

Ján Johanides sa narodil 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. V rodnom meste navštevoval gymnázium a po maturite začal v roku 1954 študovať históriu, estetiku a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium však nedokončil a od roku 1957 pracoval na rôznych pozíciách. Najprv ako podnikový psychológ v závode Tesla v Nižnej na Orave. V rokoch 1961-1963 pôsobil ako referent literárneho oddelenia Zväzu slovenských spisovateľov. Ako dramaturg magazínu Mestského domu kultúry a osvety a Mestského národného výboru v Bratislave pracoval v rokoch 1963-1964. V 80. rokoch 20. storočia pôsobil aj ako odborný pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.

V roku 1965 sa vrátil do Dolného Kubína, ale zakrátko sa presťahoval do Martina, žil aj v Trnovci nad Váhom a od roku 1972 sa natrvalo usadil v Šali.

Spisovateľov syn režisér Juraj Johanides si na otca zaspomínal slovami: "Poctivo pracoval, zaoberal sa každou vetou, každú vetu doslova vážil. Každé slovo bolo preňho dôležité, veľmi trpezlivo ho vyberal."

Do slovenskej literatúry vstúpil Ján Johanides na stránkach legendárneho časopisu Mladá tvorba v roku 1958. Po časopiseckých začiatkoch knižne debutoval v roku 1963 spomínanou zbierkou noviel Súkromie, v ktorej riešil problém osamelosti, úzkosti a strachu. Týmto existenciálnym témam ľudského bytia sa venoval aj v knihe Podstata kameňolomu (1965), ktorá svojou kompozičnou stavbou s rôznorodými prózami posunula problematiku až k absurdnosti. Johanidesovu prvú tvorivú etapu uzatvára surrealisticky ladená novela Nie z roku 1966.

Pred nútenou odmlkou počas normalizácie ešte stihol napísať niekoľko rozhlasových a televíznych hier, keď spracoval niektoré svoje poviedky ako napríklad Spoznávanie či Najfantastickejší večer najslávnejšieho herca. Spoločne s režisérom Dušanom Hanákom napísal aj príručku Literárny scenár filmu (1967).

Trpezlivé a dôkladné pozorovanie života a človeka pretavil Ján Johanides aj do próz svojho druhého tvorivého obdobia, ktoré sa po nútenej odmlke začalo až v roku 1978. K publikovaniu kníh sa vrátil ekologicky ladenou prózou Nepriznané vrany. Po nej nasledovala novela Balada o vkladnej knižke (1979), v ktorej skritizoval konzumný spôsob života. V historickom románe Marek koniar a uhorský pápež (1983) si po námet zašiel na začiatok 16. storočia. Na príbehu koniara Marka a uhorského kardinála Bakozciho ukázal, ako môže byť obojstranne obohacujúci vzťah dvoch ľudí pochádzajúcich z odlišného prostredia.

V knihe Pochovávanie brata (1987) sa prostredníctvom štyroch noviel vrátil k problémom súčasníkov. Príbeh dvoch bývalých väzňov koncentračného tábora zobrazil v románe Slony v Mauthausene (1985), v ktorom odsúdil násilie a netoleranciu. Koncom 80. rokov 20. storočia mu vyšla aj novela Najsmutnejšia oravská balada (1988).

Výrazný psychologický podtón má román Previesť cez most (1991), v ktorom sa vrátil k témam úzkosti a strachu a k príčinám ich vzniku. V tom istom roku Johanidesovi vyšla aj dvojnovela Zločin plachej lesbičky - Holomráz a o rok neskôr próza Krik drozdov pred spaním. Drsnú realitu tzv. turbokapitalizmu 90. rokov 20. storočia na Slovensku opísal v novele Kocúr a zimný človek (1994). Komunistickú totalitu zasa odmietol v próze Trestajúci zločin (1995).

Na podobenstve založil novely Nositeľ čarodejného jednorožca (napísanej ešte v 60. rokoch, ale vydanej až v roku 1997) a Veliteľ jednotného uhla pohľadu z roku 1997. Bohaté a originálne dielo Jána Johanidesa dopĺňajú prozaické knihy Dívaj sa do modrých očí Londýna (ocenené Prémiou P.E.N klubu, 2000), Nepriestrelná žena (2002) a Hmla na našej trpezlivosti (2005).

Knižne vydal aj reprezentatívnu esej Rembrandt (1995) a ďalšie eseje a rozhovory zhrnul do knihy Identita v kríze (1996).

Johanidesovu tvorbu preložili do viacerých cudzích jazykov a získal za ňu niekoľko ocenení, okrem iných Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ a Cenu Dominika Tatarku, obidve v roku 2002 za knihu Nepriestrelná žena. Od roku 2010 sa na pamiatku spisovateľa a tiež ako podpora mladým autorom udeľuje Cena Jána Johanidesa.

Prozaik a esejista Ján Johanides, ktorý sa významnou mierou pričinil o rozvoj modernej slovenskej prózy, zomrel 5. júna 2008 v Šali vo veku 73 rokov.